Výkriky bez ozveny - naše reakcie

Dramatické dielo Výkriky bez ozveny je naozaj skvelo premyslené, vystihuje charakter postáv a zároveň vzbudzuje emócie. Dej je napínavý, až búrlivý a vzbudzuje zvláštne pocity.  Scény sú dobre usporiadané, vytvárajú zaujímavý dej a keď sa pridá k tomu aj hudba, naozaj vyvolávajú napätie. Postavy diela sa správajú skutočne umelecky, navzájom sa dopĺňajú a svojim správaním akoby naozaj vytvárali výkriky, ktoré sa zdajú byť bez ozveny. Názov diela charakterizujú tiež aj pocity a strach, ktoré sú v diele prítomný a stupňujú sa.  Zároveň láska a priateľstvo prítomné v diele vyrovnávajú napätie a búrlivosť. Páči sa mi ako sa zobrazuje aj morálka ľudstva, kladné a záporné vlastnosti postáv a tiež aj názory postáv  na spoločenské situácie. Dej je sprevádzaný tancom a spevom, ktoré oživujú celé dielo a vytvárajú nezabudnuteľný zážitok.

Monika Kudlová

Dielo Výkriky bez ozveny, ktoré napísal Milo Urban, sme mali možnosť vidieť v podaní inscenácie pod vedením režiséra Mareka Ťapáka. Dielo nám ponúka pohľad na život dedinských ľudí minulého storočia. Zachytáva intrigy, osudy mladých, ukazuje nám spoločnosť takú aká bývala, spolu s morálkou a konzervatívnym postojom vtedajších ľudí.

Hra aj samotné dielo sú vlastne súbory poviedok, ktoré nám ponúkajú pohľady na život rozdielnych postáv. Na jeden strane je tu kontroverzný farár Potocký, u ktorého slúžia manželia Metesovci. Hlavná problematika diela sa týka aj ich dcéry Kristky, ktorú nútia do sobáša s Paľom (farárovým synovcom). Kristka je ale zaľúbená do Adama Zárubu. Adamov otec má spory s Tropekom, Zuzkiným otcom. Adam a Zuzka sa po Kristkiných zásnubách stanú milencami ale Adam sa nakoniec o Zuzku a jej nenarodené dieťa odmietne postarať. Tých sa vraciame späť k farárovi, ktorý nebude chcieť dať Zuzke posledné pomazanie potom, čo sa pokúsi potratiť a následkom toho umiera. V neposlednom rade je tu ešte Štefan, sirota, ktorý sa po smrti matky potuluje po dedine sám. Ako môžeme vidieť v tomto krátkom zhrnutí, osudy postáv sú navzájom prepojené.

Podľa môjho názoru, bolo dielo spracované perfektne. Síce som nečítala originál od spisovateľa, ale dovolím si tvrdiť, že herecké výkony boli bezchybné. Každý z hercov zo seba dostal maximum, aby nám, divákom priniesli pôžitok zo slovenskej literatúry. Čo sa týka scény, nemám čo dodať. Fotografie a hudba v pozadí, navnadili atmosféru, akoby sa divadlo naozaj odohrávalo na dedine. A myslím, že pridanie folklórnej hudby a tanca, bolo skutočne kreatívne oživením, vzhľadom na to, že dielo má tragický nádych.

Som si istá, že spracovanie zanechalo dojem v každom divákovi, ktorý mal tú česť sedieť v hľadisku. Ukázalo nám problematiky vtedajšej spoločnosti, ale tie isté problémy trápia aj súčasnosť. Predpojatosť, chamtivosť a peniaze- s tým všetkých sa stretávame, ako aj my študenti, tak aj staršia generácia. Tým chcem povedať, že aj keď je dej zasadený do minulosti, je v ňom určitý vplyv na prítomnosť.

Ale musím podotknúť, že záporným faktom pre mňa, bol záver diela. Skončilo to moc rýchlo, akoby mávnutím čarovného prútika sa všetko vyriešilo. Trochu ma sklamalo aj to, že ďalšie osudy postáv zostali skryté. Po vystúpení som si kládla otázky typu “Čo sa ďalej stane s Adamom?”, “Naozaj sa Paľo zmenil a budú s Kristkou šťastný?” alebo “Poučil sa farár zo svojich chýb?”. Koniec bol príliš tajomný a zamotaný, ale mohla som to očakávať. Celé dielo malo tajomný nádych a to bolo na tom všetko to prekrásne. Ako aj iní slovenskí autori, tak isto aj Milo Urban zakončil svoje dielo nečakaným koncom. A hercom sa to podarilo zachytiť.

Zachytili tú krásu slovenskej literatúry.

Monika Zelinová

Výkriky bez ozveny - ako sme to vnímali?

Výkriky bez ozveny

Inscenácia literárneho diela Mila Urbana Výkriky bez ozveny bola pre mňa zaujímavá. Scéna, herci a aj hudba spolu dokonale ladili. Vďaka projekcii som sa dokázala presunúť do doby, v akej sa dej odohrával. Najviac ma zaujalo a oslovilo to, akým spôsobom boli stvárnené vnútorné pocity a duševný stav niektorých osôb ako napr. farára Potockého, mladej ženy Zuzy Tropekovej. Aj vďaka dynamickému stvárneniu deja ma prestavenie nenudilo. Hereckého výkony z môjho amatérskeho pohľadu boli skvelé a myslím si, že každý jeden herec sa so svojou postavou vžil. Či už to boli hlavné, alebo vedľajšie postavy. Celkovo mám z predstavenia pozitívny pocit a dúfam, že sa ešte niekedy vrátime z nášho gymnázia do martinského divadla.
Ivana Vavreková

Divadelná hra Výkriky bez ozveny, ktorú réžiroval Marek Ťapák, je skvelou inscenáciou našich kultových hercov. Zuzana Rohoňová (Zuzka), Tomáš Grega (Adam), Nadežda Vladařová, Marek Geišberg sa neuveriteľne vžili do postáv tvoriacich dva mladé páry z dedinského prostredia minulého storočia. Tragické osudy postáv, najmä smrť Zuzky a jej dieťaťa pôsobili na mňa realisticky. Herci bravúrne zvládli tancovať a prezentovať svoje herecké úlohy. Tancom dokázali znázorniť túžbu mladých ľudí uvoľniť sa a ujsť od osobných problémov. Javisko bolo upravené a znázorňovalo pôdu, o ktorú sa dve rodiny hádali a divák si tak dokázal predstaviť situáciu lepšie. Divadelná hra na mňa pôsobila príjemne a celkovo sa mi páčila a vďaka skvelým hereckým výkonom som zadívala a započúvala do hry tak, že som nespustila oči počas celého predstavenia.
Oľga Brenkusová

Po zhliadnutí diela Výkriky bez ozveny od Mila Urbana v Martinskom divadle som mala zmiešané pocity. Aj keď je toto dielo napísané v minulom storočí, takže sa môže zdať, že je neaktuálne, zaujalo ma, čo som nečakala. V mysli mi utkvela scéna, keď sirôtka Štefan šiel ku krížu, pretože čakal, že mu Pán Boh pomôže ako mu to hovorili všetci z dediny. Keďže mu Boh neodpovedal, začal hádzať do kríža kamene. Keď to videli dedinčania, zbili Štefana a stal sa z neho mrzák. Táto scéna ma upútala aj kvôli pozoruhodnému prevedeniu herca, ale aj kvôli aktuálnosti tejto situácie.
Osviežujúco tiež pôsobila živá folklórna hudba, ktorá originálne dopĺňala dianie na scéne.
Napriek tomu, že inscenácia diela bola zaujímavá, pre nás divákov - študentov bolo predstavenie bez prestávky pomerne dlhé a miestami nezáživné.
Janka Bugajová

Výkriky bez ozveny bola veľmi pekne spracovaná inscenácia. Kedze to bolo v dedinskom prostredí bolo prijemne vidiet ľudových tanečníkov a aj hudobníkov. Na dedine nesmie chýbať vela hádok, intríg, nezhôd a este oveľa viac co toto dielo ponuka. Taktiež som sa nasmiala na postave Štefana, ktorý svojim správaním rozveselil azda každého. Každá postava tam vytvárala dobry dojem a bola nevyhnutnou súčasťou. Aj vdaka nim som sa lepsie preniesla do deja, ktorý bol veľmi napätý. Miestami som mala až zimomriavky a bola som plna údivu z toho ako niekto moze vytvoriť vo mne úžasný divadelný zážitok, ktorý si uchovám aj naďalej. Obdivujem a dakujem všetkým hercom za podané výkony, určite to nebude moja posledná návšteva divadelného predstavenia v Martine.
Eugénia Stasová

Divadelná hra, Výkriky bez ozveny, nám ponúka reálny pohľad na slovenskú dedinu 20. storočia. Komorné divadlo Martin nám v tejto hre odhaľuje kresťanskú „morálku“ obyvateľov dediny, typické dedinské hádky o kúsok poľa, dedinské práce, dedinské zábavy, jednoducho, pohľad na klasickú dedinu 20. storočia. Hra nie je vôbec ochudobnená o skvelé herecké výkony. Herci sa skvele vžili s postavami, ktoré hrali. Mne osobne sa veľmi páčila postava malého Števka, ktorý nezapadal medzi ostatných dedinčanov, ale jeho postava mi dlho ostane v pamäti aj vďaka tomu, s akou ľahkosťou a hravosťou to zahral. Hre vôbec nechýbala dramatickosť, ktorá pútala divákovo oko počas celého predstavenia. Z mnohých dramatických scén spomeniem aspoň farárovu kázeň, v ktorej vyčítal činy dedinčanov alebo Zuzkin pôrod. Celé predstavenie bolo obohatené o folklórnu tanečnú a hudobnú vsuvku, o ktorú sa postarali výborní tanečníci, muzikanti a speváci. Očarilo ma aj to, ako skvele zobrazili slovenskú dedinu, vzťahy v nej, jej zvyky a tradície, ale aj dedinské zábavy, ktoré neboli vždy len o tancovaní a spievaní. Celkovo predstavenie hodnotím kladne a myslím, že nielen vďaka úžasným výkonom hercov sa divák úplne ponoril do deja ako by bol skutočný. 

Mária Rejdugová 

Koncom septembra som mal možnosť so spolužiakmi ísť opäť do divadla a podarilo sa mi navštíviť Slovenské komorné divadlo v Martine na predstavenie Výkriky bez ozveny, podľa predlohy slovenského spisovateľa, rodáka z Oravy Mila Urbana. Toto predstavenie bolo veľmi zaujímavé, pútavé a pre mňa veľmi dynamicky spracované. Ani som sa nenazdal a zrazu tu bol koniec. Malo  teda podľa mňa naozaj rýchly spád, dej a zaujali ma výborní herci. V buletine som si prečítal, že režisérom je Marek Ťapák, ktorého som ja dovtedy poznal skôr ako filmového herca. Možno práve jeho skúsenosť s filmom spôsobila vo mne zážitok, že i tak dávno napísané dielo, hoci slávneho spisovateľa ožilo a mne sa zdalo, že stvárňuje udalosti, ktoré akoby sa stali len nedávno.       

Igor Tomáš